V sobotu 24. júla sa Vlastimil Harapes - dlhoročný člen a sólista baletu
Národného divadla v Prahe, tanečník, choreograf, divadelný a filmový
herec - dožíva 75 rokov.
Vlastimil Harapes sa narodil 24. júla 1946 v obci Droužkovice, ležiacej
približne štyri kilometre od Chomutova v rodine nadšených ochotníkov, a
teda na javisku stál už ako dieťa. S baletom sa bližšie zoznámil na
chomutovskej hudobnej škole, potom prešiel na tanečné konzervatórium v
Prahe, ktoré absolvoval v roku 1965. Tanec študoval tiež v Petrohrade v
baletnej škole Malého akademického divadla (1968).
Od 1. júla 1966 sa stal členom baletu pražského Národného divadla, v
roku 1971 jeho sólistom. V rokoch 1987 až 1989 bol sólistom a šéfom
baletu Laterny magiky a v rokoch 1990 až 2003 pôsobil ako choreograf a
riaditeľ baletného súboru Národného divadla v Prahe. Pracovný pomer s
prvou českou scénou ukončil v júli 2009. Od mája 2010 viedol Vlastimil
Harapes jeden rok Balet Slovenského národného divadla (SND) v
Bratislave.
Veľký talent, pohybová elegancia, technická vyspelosť a muzikálnosť
spolu s výrazne oduševneným zjavom urobili z umelca ideálneho
predstaviteľa hlavných úloh diel klasického baletu. Na divadelných
doskách predviedol Vlastimil Harapes mnoho výrazných baletných kreácií,
zaujal napríklad ako ideálny predstaviteľ princov v baletoch Labutie
jazero, Spiaca krásavica, Popoluška či Luskáčik.
V rokoch 1977 až 1983 bol stálym hosťom západonemeckej porýnskej opery v
Duisburgu/Dűsseldorfe (Deutsche Oper am Rhein), hosťoval v Škótskom
národnom balete, v súboroch Tokyo City ballet, v rímskej Akadémii tanca i
v tamojšej opere. Jeho tanečnému umeniu tlieskalo publikum v desiatkach
krajín Európy a tiež v Japonsku, v Austrálii, na Kube i v ďalších
krajinách.
Meno Vlastimila Harapesa je späté nielen s divadlom a tancom, ale
uplatnil sa tiež pred filmovými a televíznymi kamerami. Debutoval v
snímke Starci na chmelu (1964). Okrem toho si zahral napríklad v
poetickej dráme Markéta Lazarová (1967), v psychologickej dráme Den pro
mou lásku (1976), v komédiách Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977) a
Jak dostat tatínka do polepšovny (1978), v rozprávke Panna a netvor
(1978), v dráme Bolero (2004) alebo v televíznych seriáloch F. L. Věk
(1970), či Comeback (2008-2011).
Vlastimil Harapes je nositeľom titulu zaslúžilý umelec (1976) a národný
umelec (1989). V roku 2000 mu Európska únia umenia udelila Európsku cenu
Gustava Mahlera za baletné výkony a v roku 2012 si prevzal Cenu Thálie
2011 za celoživotné tanečné majstrovstvo. V roku 2016 vstúpil do siene
slávy pražského Národného divadla, na doskách ktorého prežil viac ako 40
rokov.